» späť
 Ako ste dostali nápad situovať svoje príbehy pre deti do doby kamennej?
Keď som mala asi desať rokov, fascinovali ma obrazy zo života v dobe kamennej, ktoré sme mali v škole. Ľudia, oblečení do koží a kožušín, si na nich vyrábali šípy s hrotmi z kremeňa. Často som rozmýšľala o tom, či by som aj ja sama dokázala prežiť v lese. Chcela som si to vyskúšať. Prečo ste o tom rozmýšľali, cítili ste sa sama? Nie, mala som dve sestry, boli sme veľmi šťastná rodina. No možno práve preto som sa vracala k myšlienke, čo by sa stalo, keby som sa musela postarať sama o seba, či by som to dokázala. Tak som to skúšala. Ako? Žili sme v Londýne. Odmietla som spávať v posteli a začala som spávať na dlážke. U mäsiara som si kúpila zabitého králika, aj s kožušinou. Pokúšala som sa z nej čosi ušiť. A tiež som túžila mať vlka. Rodičia mi dovolili všetko, ale vlka nie, namiesto vlka som vtedy dostala kokeršpaniela. V dospelosti ste však zakotvili v právnickej firme, ďaleko od vlkov, doby kamennej. Áno, v mojom živote sa dostali do popredia iné veci, ale potom sa čosi stalo. Prežila som strašné stretnutie s medveďom, pri ktorom som mala pocit, akoby som sa vrátila späť v čase - do dávnych dôb. Zrazu som nebola právničkou na dovolenke, ale korisťou. Tento zážitok sa mi vryl do pamäti, ale nič som s ním nerobila. Zostal v pamäti a ja som ešte niekoľko ďalších rokov robila právničku a potom som sa začala venovať literatúre. Aký druh literatúry ste písali? Romány pre dospelých, celkom úspešne. Kedy ste sa preorientovali na detskú literatúru? Na začiatku roka 2003 som práve dokončila knihu a mala som pauzu. Prezerala som si svoje staršie poznámky a našla som takmer dokončený príbeh spred dvadsiatich piatich rokov, ktorý som sa pokúšala napísať ako študentka Oxfordskej univerzity. Tiež som si pripomenula tú hrôzu, ktorú som vtedy v Kalifornii cítila. A tak to prišlo všetko naraz,  uvedomila som si, že to, čo som v detstve milovala, o čom som snívala, si tu veľmi prirodzene nachádza svoje miesto. Moja láska k vlkom, fascinácia dobou kamennou sa znovu prebudili.
Kedy ste sa rozhodli, že to bude séria šiestich kníh? Veľmi skoro, ešte predtým, než som mala názov príbehu a mená postáv, som vedela, že mi priestor jednej knižky nestačí. V Bratovi Vlkovi zostáva mnoho otázok nezodpovedaných, mnoho tajomstiev neodhalených. Prečo sa chlapec Torak dokáže rozprávať s vlčím mláďaťom? Vlastne toto vieme, veď ho vlci vychovali, ako bábätko žil vo vlčej nore. Ale ako to, že sa ľudské mláďa môže naučiť vlčiu reč? Vynorili sa vám tieto otázky po napísaní knihy, alebo ste sa ich pýtali sama seba už predtým? Nie, nie, ešte predtým. Bolo vtedy horúce leto, sadla som si vo svojej záhradke a iba za jeden týždeň sa mi Torakove príbehy, a tým obsah šiestich kníh, rozvinuli pred očami - základná dejová línia, prostredie, postavy reálne i fantastické. Brat Vlk sa začína v lese, v prostredí, ktoré Torak dobre pozná. Čo ho čaká ďalej? V druhej knihe hlavný hrdina putuje k moru, v tretej ďaleko na chladný ľadový sever - túto časť práve začínam písať. Štvrtý Torakov príbeh sa odohráva pri jazere, piaty v neznámom, tajomnom lese a posledný vo vysokých horách. Náčrt príbehu vznikol rýchlo, ale potom ho bolo treba rozvinúť tak, aby bol živý a presvedčivý. Kvôli tej presvedčivosti ste sa rozhodli vyskúšať si život v drsnej prírode. Áno, vedela som veľa o vlkoch, študovala som v knižniciach pramene z archeológie a antropológie, aby som sa dozvedela viac o živote ľudí v prehistorických dobách. Stále mi však niečo chýbalo. Bola som presvedčená o tom, že musím spoznať život v lese priamo na vlastnej koži. Chcela som, aby čitatelia príbehov mali pocit, že sú tam, aby les cítili a počuli. A tak som vycestovala do severného Nórska, východného Fínska, Laponska a pobudla som v divej prírode. Váš detský hrdina Torak putuje pešo. Ako ste cestovali vy? Na koni. Nerada nosím na chrbte stan a batoh. A okrem toho som si robila poznámky. No zvládla som to. Prešla som na koni tritisíc míľ. Som na seba celkom pyšná. Cestovali ste sama? Nie, mala som sprievodcu. Bol to Fín, lovec. Jeho rodina žije v tejto oblasti už tri storočia. Zaviedol ma k Laponcom, lebo som chcela spoznať ich spôsob života. Vyskúšala som si, ako sa spí v sobej kožušine v desaťstupňovom mraze. Je v nej teplejšie, než by ste si mysleli. Čo ste si ešte vyskúšali? Jedla som sobie mäso, rôzne lesné plody a ochutnala som živicu. Predpokladá sa, že v dobe kamennej ju používali ako prehistorickú žuvačku, ale aj ako dezinfekčný prostriedok a na čistenie zubov. Vyskúšala som si aj dávny spôsob prenášania ohňa na veľké vzdialenosti, ktorý sa používal vo Fínsku celé tisícročia. Všetky svoje skúsenosti som využila v prvej knihe Brat Vlk. Druhá kniha, druhý Torakov príbeh, sa odohráva pri mori uprostred leta na ďalekom severe. Aj tam ste boli? Iste. Cestu na sever Nórska, na Lofotské ostrovy a do Grónska som si musela načasovať presne, aby som videla polnočné slnko a aj dravé kosatky. Svojmu vydavateľovi som radšej o nich povedala, až keď som sa v poriadku vrátila. Všetky svoje cesty si musím presne načasovať, lebo každý príbeh sa odohráva v inom ročnom období. Pred viac než mesiacom som strávila týždeň v Transylvánii, pretože som si chcela vyskúšať stopovanie v snehu. A potom? O pár týždňov idem zasa na sever Európy, na Island a do Grónska. Vystúpim na ľadovce, navštívim Inuitov, ktorí vedia, ako prežiť v snehu a ľade. V treťom Torakovom príbehu prichádza totiž sneh, ľad, tma, studené more. V prvej knihe sa Torak ako dvanásťročný pokúša sám prežiť v lese, keď mu medveď-démon zabije otca. Učí sa rozumieť prírode, rešpektuje ju, múdro využíva skúsenosti svojich predkov. Ako sa bude vo vašom cykle príbehov meniť? Samozrejme, bude rásť a bude musieť zvládnuť veľa úloh, veľa sa dozvie, odkryje mnoho tajomstiev o sebe i o svojom otcovi, stretne zlých mágov a dozvie sa, že má k nim bližšie, než by si želal. Bude bojovať so zlom, aj so zlom v sebe. Bude si hľadať svoje miesto na svete. Pôjde o priateľstvo, otázky dôvery. EVA PRELOŽNÍKOVÁ, SOŇA PRELOŽNÍKOVÁ 
|
